V máji sa konal ďalší tréning v rámci projektu School readiness in forest kindergartens, ktorý realizujeme spolu s našimi partnermi z Litvy, Rumunska a Španielska. Takto ho svojimi očami a slovami zachytili naše účastníčky, Zuzka a Lucka:

Po dlhej ceste od skorého rána nás čakalo vrelé privítanie Ancy Stan, hlavnej lektorky a ďalších ľudí, ktorí sa zúčastnili tréningu na tému „Nástroje a metódy na podporu rozvoja sociálnych zručností v predškolskom veku v prostredí outdorových škôlok“.

Stretávali sme sa v krásnej komunitnej záhrade s dreveným altánkom, ani dážď nás neposlal dnu. Strávili sme tu 2 dni. Prvý deň sa teória striedala s praktickými úlohami, hrami pre deti a diskusiami na našu tému, stihli sme si aj povymieňať naše skúsenosti s prácou s deťmi, aj spôsoby riešenia konfliktov medzi nimi. Stále sme sa zameriavali na sociálne zručnosti detí a podporu ich rozvíjania. Druhý deň pokračoval v podobnom duchu, okrem teórie sme mali viacero úloh, ktoré sme buď v malých skupinách, alebo v 1 veľkej komunikovali. Poobede sme sa vybrali na návštevu lesnej škôlky Lesní Elfovia, ktorá sa nachádzala viac za mestom, hneď pri lese. Bolo to čarovné miesto s krásnym lesom, ako zázemie majú malý domček s veľkou záhradou, každý deň trávia čas aj v lese. Na záver dňa sme sa stretli na spoločnej večeri s posedením v priateľskej atmosfére.

Tretí a posledný deň nášho školenia. Ideme si pozrieť realitu rumunskej škôlky, kde pôsobí aj naša lektorka Anca. Nachádza sa priamo v Cluji, ale rovno nad ňou začína veľký lesopark, takže k lesu majú pekne blízko. Je ráno, deväť hodín, deti si už pobehujú kade tade, tak sa trochu pooťukávame a ani sa nenazdám a už pobehujem s nimi. Rumunská škôlka či slovenská, všetko jedno, naháňačka a schovávačka baví všetkých rovnako.

Keď nastane čas kruhu, rozdelíme sa. V škôlke sú tri skupiny detí a tak bude každý tráviť čas s jednou z nich. Mňa si hneď od rána adoptuje jedno z menších dievčat, Petra a skúša si na mne angličtinu, ktorú pochytila z rozprávok. A tak prirodzene zamierim k jej skupinke. Mať súkromnú tlmočníčku z radov detí sa ešte môže hodiť. Vlad, Petra, Kaťa, Stefan, všetko už známe naháňačkové tváre. Na kruhu si skúšame porozumieť len tak, bez prekladu, nájdeme spoločnú a univerzálnu nektarinku, deti sa pobavia na čučoriedke, zaspievajú mi svoju rannú pieseň v ktorej si všetci svorne prajú dobrý a spokojný deň a potom si ho zas pekne aj s podaním ruky poprajeme po slovensky. Po kruhu nasleduje desiata a potom zas voľná hra. Ideálny čas na preskúmanie škôlkarskeho zázemia a rozhovory s učiteľmi. V tejto škôlke trávia dosť času priamo v areáli, ktorý je ešte aj celý vo svahu, takže to pekne spojili a kde to len šlo, povešali hojdačky na ktorých sa dá pekne z kopca zhúpnuť dolu.

Majú tu aj tunel z kríkov, hudobnú sekciu s perkusiami, detskú kuchynku s variacou sa blatovou polievkou (v našej škôlke robíme podobnú), dokonca ma ponúknu aj dosť silnou blatovou kávou. S vďakou príjmam, kávy nie je nikdy dosť. Petra mi poukazuje drevené domčeky, rozmiestnené kade tade, poskytujúce priestor na všemožné hry, nakuknem aj k iným skupinkám a zisťujem, akým rytmom to v nich žije. Všade to jemne šumí detskými hlasmi, ktosi zbiera chrobákov, drevené preliezačky príjemne pukajú pod náporom drobných nôh. Učiteľky vyberajú papiere, farbičky, gorálky, šnúrky a ponúkajú deťom priestor na trochu tvorby. Komu sa chce, môže sa pridať. Vyrobiť si náhrdelník, niečo namaľovať. A medzitým sa na druhom konci zas rozbieha naháňačka a Vlad na mňa kričí, „Zuzana, numeri, numeri!“ Alebo niečo podobné. Každopádne, rozumieme si. 

Keď príde čas obeda, zasadnem s „mojimi“ ku stolu a snažím sa im zjesť ich obed. Nedajú nič, tak si teda počkám na ten náš a potom sa s deťmi na chvíľku rozlúčime. Idú si pospať, poodychovať a my vyrazíme na prechádzku do lesa nad škôlkou, kde nás čaká posledný spoločný erasmacky kruh. Anca nás vedie uzučkými cestičkami pomedzi záhrady nad škôlkou, až sa ocitneme v lese, kde zvyknú tráviť pár dní v týždni. V lese to šumí a je citeľne chladnejšie a príjemnejšie ako dole v meste. Sadáme do kruhu a Anca nás poprosí, aby sme spoločne vytvorili mandalu, do ktorej pridáme prvky zastupujúce to, čo v nás zarezonovalo počas týchto troch dní.

Je toho veľa, niečo sa ešte potrebuje usadiť. Pohľad mi padne na kameň na ktorom si zvesela rastie chumáč machu. Akoby sa nechumelilo. Všetko do seba pekne zapadá. Počas všetkých tých rozhovorov a školení, spoločných kruhov a prechádzok po lese a nekonečných debát o deťoch, mi aj tak nakoniec najviac zarezonujú osobné príbehy učiteľov a ich cesta k tomu, ako sa učiteľmi stali, prečo mali potrebu založiť lesnú škôlku alebo sa do nej pridať. Je tu to mocné puto, čo nás všetkých spája a to silné vedomie zodpovednosti za výchovu detí a túžba robiť to čo najlepšie. Pochopiť, čím si prechádzajú, ako im pomôcť s tým, s čím si ešte poradiť nevedia. Ukázať im cestu k spokojnému životu, ktorý ich bude napĺňať, s ľuďmi, s ktorými sa budú o seba navzájom starať. A v priestore, na ktorom im bude záležať. Každý z učiteľov, ktorých som tu stretla, ide na to úprimne, tak ako je mu to vlastné, s rešpektom k individualite dieťaťa ale aj seba samého a hlavne so snahou robiť to najlepšie ako vie. A presne k tomu nám pomáhajú tieto stretnutia, výmeny skúseností, Ancine prednášky aj simulované potyčky o patyčky. Aby z toho všetkého niečo užitočné vyrašilo, ako ten mach na tom kameni. Bolo to pekné, vďaka patrí všetkým, ktorí nám toto stretnutie umožnili, ktorí to všetko vymysleli, zorganizovali, aby sme my mohli prísť, spoločne všetko pozdieľať a načerpať nové vedomosti, o ktoré sa budeme môcť pri svojej práci oprieť.

Lucka z Pramienka a Zuzka z Tramtárie

Projekt School readiness in forest kindergartens je realizovaný v období od 31.12.2020 do 31.12.2022, číslo zmluvy: 2020-1-SK01-KA201-078364. Projekt je financovaný Európskou úniou prostredníctvom programu Erasmus+, v rámci programu KA201 Strategické partnerstvá.