V máji sme mali príležitosť zúčastniť sa medzinárodného školenia v rumunskom meste Kluž (Cluj-Napoca), ktoré bolo venované téme rizikovej hry v ranom detstve. Hlavným cieľom školenia bol tréning zručností pri sprevádzaní detí počas rizikovej hry a hľadanie spôsobov, ako vytvárať prostredie, v ktorom môžu deti bezpečne objavovať svoje hranice a rozvíjať dôležité životné kompetencie.
Jedna z definícií, s ktorou sme pracovali, opisuje rizikovú hru ako „thrilling and exciting forms of physical play that involve uncertainty and chance of physical injury“, teda vzrušujúce a napínavé formy pohybovej hry, ktoré sú spojené s neistotou a s možnosťou vzniku fyzického zranenia. Nejde však o vytváranie nebezpečných situácií, ale o poskytovanie primeraných výziev, v ktorých sa deti učia odhadovať svoje schopnosti, rozhodovať sa a budovať si dôveru vo vlastné možnosti.
Jedným z najväčších prínosov celého stretnutia bola už samotná výmena skúseností medzi účastníkmi. V Kluži sa stretli učitelia a pedagógovia zo Slovenska, Litvy, Fínska, Španielska, Českej republiky a, samozrejme, aj z domácich rumunských lesných klubov. Väčšina z nás sa s pojmom riziková hra nestretla po prvýkrát, a preto boli diskusie od samého začiatku plné hodnotných postrehov, konkrétnych príkladov z praxe a inšpiratívnych príbehov. Práve tieto rozhovory mi pomohli cítiť sa v téme istejšie a sebavedomejšie. Vzájomné zdieľanie skúseností bolo skutočne na nezaplatenie.
Veľkou inšpiráciou pre nás boli kolegyne z hostiteľskej lesnej škôlky, predovšetkým Anca, ktorá sa s nami delila o svoje dlhoročné skúsenosti z každodennej práce s deťmi. Počas celého školenia nám opakovane pripomínala, aby sme svoju pozornosť nezameriavali predovšetkým na možné nebezpečenstvá, ale na benefity a prínosy, ktoré riziková hra deťom prináša. Často sa totiž stáva, že dospelí vidia najmä potenciálne riziká, zatiaľ čo prehliadajú množstvo cenných skúseností, ktoré dieťa počas takejto hry získava.
💡 Jedným z mojich „aha momentov“ bolo uvedomenie si rozdielu medzi reakciou (reaction) a odpoveďou (response). Reakcia je často automatická a impulzívna. Odpoveď vzniká vtedy, keď sa na chvíľu zastavíme, premyslíme si situáciu a zohľadníme aj potreby druhých. Práve tento priestor medzi podnetom a naším konaním nám umožňuje robiť lepšie rozhodnutia – či už pri práci s deťmi, alebo v bežnom živote.
Počas školenia sme veľa diskutovali o tom, ako sa dnešné detstvo zmenilo. Mnohé deti trávia menej času vonku, ich hry sú často organizované dospelými a prirodzených príležitostí na objavovanie ubúda. V snahe ochrániť ich pred úrazmi im niekedy nevedomky odoberáme aj skúsenosti, ktoré sú pre ich zdravý vývin veľmi dôležité.
Počas školenia sme sa venovali aj pojmu riziková gramotnosť. Ide o schopnosť rozpoznať riziko, porozumieť mu a primerane naň reagovať. Túto schopnosť si však deti neosvojujú z kníh ani z prednášok. Rozvíjajú ju predovšetkým prostredníctvom vlastných skúseností. Potrebujú skúšať nové veci, robiť chyby, pozorovať dôsledky svojich rozhodnutí a postupne sa z nich učiť. Prírodné prostredie lesného klubu či lesných materských škôl považujeme za ideálny priestor na učenie. Práve prírodné prostredie ponúka deťom množstvo výziev, ktoré nemožno úplne naplánovať ani kontrolovať. Nerovný terén, mokré kamene, popadané kmene či zmeny počasia vytvárajú situácie, v ktorých sa deti učia prirodzene premýšľať, reagovať a prispôsobovať sa okolnostiam.
Súčasťou školenia boli aj praktické cvičenia zamerané na posudzovanie rizikových situácií. Učili sme sa premýšľať nad tým, aká je pravdepodobnosť, že sa niečo stane, aké vážne môžu byť následky a aké benefity môže daná aktivita dieťaťu priniesť. Inými slovami, učili sme sa zvažovať, či prínosy prevažujú nad možnými rizikami.
Pamätám si príklad, ktorý ma zaujal. Kráčali sme po hrboľatej lesnej ceste, po ktorej len občas prejde auto. Riziko bolo vyhodnotené ako nízke – pravdepodobnosť, že sa v danom momente objaví vozidlo, bola malá a zároveň muselo kvôli stavu cesty jazdiť veľmi pomaly. Benefit však bol významný. Deti sa v takejto situácii učia všímať si svoje okolie, rozpoznávať pohyb vozidla a správne reagovať tým, že mu uvoľnia cestu. V jednej situácii tak získavajú viacero dôležitých skúseností naraz.
Ďalšou témou bola úloha dospelých. Ako učitelia či rodičia máme prirodzenú tendenciu zasahovať hneď, ako vidíme, že sa dieťa dostáva do náročnejšej situácie. Na školení sme sa však učili, ako deti sprevádzať bez zbytočného zasahovania. Namiesto okamžitej pomoci môžeme pozorovať, podporovať a klásť otázky, ktoré dieťa vedú k vlastnému premýšľaniu. Takýto prístup rozvíja samostatnosť, zodpovednosť a zdravé sebavedomie. Cieľom nie je vychovávať nebojácne deti, ale deti, ktoré dokážu premýšľať. Dieťa nemusí vyliezť na každý strom. Dôležité je, aby vedelo posúdiť, či je na to pripravené a či je situácia preň primerane bezpečná.
Dôležitou témou bolo aj rozlišovanie medzi rizikom a hazardom. Riziko predstavuje výzvu, ktorú dieťa dokáže vnímať, posúdiť a niečo sa z nej naučiť. Hazard je naopak skryté nebezpečenstvo, ktoré dieťa nedokáže predvídať ani vyhodnotiť. Môže ísť napríklad o ostrý kameň pod hojdačkou, trčiaci hrdzavý klinec alebo prehnitú dosku na mostíku. Úlohou dospelých je odstraňovať práve takéto hazardy, nie všetky riziká.
Z Klužu som si odniesla jedno dôležité posolstvo: deti nepotrebujú svet bez rizík, ale dospelých, ktorí ich dokážu citlivo sprevádzať pri objavovaní jeho výziev. Práve v takýchto situáciách získavajú skúsenosti, ktoré ich formujú na celý život.
S pozdravom z lesa,
Majka z LK Gaštanko 🌿
