V dňoch 6. – 8. októbra sme sa v rámci nášho Erasmus+ projektu stretli v Prahe, aby sme sa opäť ponorili do témy rizikovej hry a jej miesta v každodennom živote detí v prírode. Tentoraz sme sa zamerali nielen na samotné rizikové situácie, ale najmä na to, ako o nich premýšľať, ako ich vyhodnocovať a ako vytvárať podmienky, v ktorých z nich deti môžu bezpečne benefitovať.
Rizikovou hrou (risky play) rozumieme vzrušujúce a napínavé formy pohybovej hry, ktoré sú spojené s neistotou a s možnosťou vzniku fyzického zranenia.
Riziko totiž nie je niečo, čo by sme mali automaticky odstraňovať. Zodpovedný prístup k rizikovej hre neznamená vystavovať deti nebezpečenstvu, ale ani vytvárať prostredie, v ktorom je každá neistota vopred eliminovaná. Dôležité je hľadať mieru prijateľného rizika, ktorá deťom umožňuje získavať skúsenosti, rozvíjať samostatnosť, odhadnúť vlastné schopnosti a učiť sa rozhodovať.
Prvý deň: od zdieľania skúseností k pozorovaniu praxe
Prvý deň sme začali v komunitnom centre Kotlaska, kde sme mali priestor predstaviť si navzájom naše prístupy k téme risky play a posudzovaniu rizík. Každý z partnerov predstavil, ako s rizikovými situáciami pracuje vo svojej krajine a v domovských lesných kluboch či školkách.
Po jednotlivých prezentáciách nasledovali diskusie, doplňujúce otázky a zdieľanie konkrétnych príkladov z praxe. Práve tento priestor na porovnávanie skúseností bol veľmi cenný – ukázal nám, že hoci môžeme mať podobné hodnoty, konkrétne hranice, pravidlá a spôsoby práce s rizikom sa môžu výrazne líšiť.
Popoludní sme sa presunuli na pozorovanie (job shadowing) do Lesního klubu Malejov, situovaného v blízkosti Bielej hory a Obory Hvězda. Mali sme možnosť pozorovať popoludňajšie vzdelávacie aktivity, fungovanie skupiny aj využívanie vonkajšieho priestoru s jurtou a záhradou.
Následne sme navštívili Lesní mateřskou školu Hvězdy v lese, ktorá vznikla v roku 2014 a od roku 2021 funguje ako lesná materská škola. Jej pedagogickým východiskom je waldorfská pedagogika a od roku 2023 má štatút „waldorfská školka“ udelený Asociáciou waldorfských materských škôl.
Práve tu sme sa bližšie pozreli na to, ako môže vyzerať práca s rizikom priamo v každodennom živote škôlky. Zaujala nás najmä práca s ostrými nástrojmi v outdoorovom prostredí a spôsob, akým sú deti vedené k vytváraniu dobrých návykov namiesto memorovania množstva zákazov a príkazov. Práca s nožom, pohyb vo výškach, či blízkosť ohňa nemusia byť automaticky vylúčené zo života detí – podstatné je, aby boli sprevádzané premysleným prístupom dospelého a primeranou mierou rizika. Podobný prístup dlhodobo komunikuje aj české prostredie lesných materských škôl.
Druhý deň: risk–benefit analýza ako nástroj tímu
Druhý deň bol venovaný prednáške a workshopom s Terezou Valkounovou z Elementy – asociace elementárního vzdělávání v přírodě. Tereza sa dlhodobo venuje téme prínosného rizika a vzdelávaniu detí v prírode.
Venovali sme sa najmä spôsobu, ako sa na rizikovú situáciu pozrieť z viacerých strán. Nestačí pomenovať, čo sa môže pokaziť. Potrebujeme sa pýtať aj na to, čo môže dieťa alebo skupina touto skúsenosťou získať.
Tereza nám dala do rúk dôležitý nástroj – analýzu. Pracovali sme s ňou, aby sme si vedeli lepšie uvedomiť a pomenovať pôvod rizika, jeho možné dôsledky a závažnosť, ale aj benefity, ktoré daná aktivita prináša. Dôležitou súčasťou je aj premýšľanie nad tým, ako sa v konkrétnej rizikovej situácii zachovať.
Pri konkrétnej situácii sme preto identifikovali možné riziká a ich následky, odhadovali pravdepodobnosť ich výskytu, pomenovávali možné benefity pre dieťa aj skupinu a hľadali opatrenia, ktoré dokážu minimalizovať nežiaduce následky bez toho, aby sme zároveň odstránili samotnú hodnotnú skúsenosť.
Dôležitou súčasťou bolo aj zamyslenie nad tým, odkiaľ náš pocit rizika pochádza. Je to reálne nebezpečenstvo? Alebo osobný strach sprievodcu? Prípadne obava, ktorú v nás posilňuje spoločenský či mediálny tlak?
Tento nástroj pomáha tímom zjednotiť sa v prístupe k riziku a dohodnúť sa na spoločnej stratégii. Zároveň môže byť aj verzia prispôsobená potrebám rodičov a im k dispozícii, aby rozumeli tomu, ako v našej organizácii o riziku premýšľame a ako s ním pracujeme.
Tri úrovne práce s rizikom
Počas workshopov sme sa zamerali na tri úrovne práce s rizikom:
- naše vlastné prežívanie a strach,
- komunikáciu a zlaďovanie sa v tíme,
- komunikáciu s rodičmi.
Jednotlivé situácie sme si modelovo aj prakticky nacvičovali, aby sme si mohli vyskúšať, ako s rizikom pracovať v konkrétnych situáciách. Súčasťou programu boli aj praktické aktivity, počas ktorých sme si niektoré rizikové situácie sami vyskúšali alebo simulovali. Následne sme ich analyzovali a hľadali spôsoby, ako by sme ich mohli bezpečne sprostredkovať deťom.
Aj preto je pri práci s rizikom nevyhnutná otvorená diskusia v tíme. Sprievodcovia potrebujú svoj prístup zdieľať, pomenovávať svoje obavy a zlaďovať sa na spoločných pravidlách. Rovnako dôležitá je komunikácia s rodičmi a verejnosťou – aby bolo možné vysvetľovať, prečo deťom niektoré výzvy umožňujeme a aký význam majú pre ich rozvoj.
Lokus kontroly a spoločná diskusia
Pracovali sme tiež s princípom lokusu kontroly, teda s otázkou, do akej miery má človek možnosť ovplyvňovať priebeh situácie a rozhodovať o svojom konaní. Práve toto je pri rizikovej hre veľmi dôležité – dieťa sa postupne učí rozpoznávať, čo môže ovplyvniť samo, kedy môže pokračovať a kedy je potrebné zastaviť alebo vyhľadať pomoc.
Veľkým prínosom bol aj spoločná diskusia a pomenovanie najčastejších rizík. Takáto príprava môže byť dôležitou oporou tímu pri neustálom vyhodnocovaní situácií a pri vedomom nastavovaní prostredia. Cieľom nie je odstrániť všetky riziká, ale vytvoriť podmienky, v ktorých sa deti môžu z primeraného rizika bezpečne učiť.
Akčný plán
Výstupom workshopu bude aj tzv. Action Plan – konkrétny plán krokov, ktoré chceme aplikovať do praxe vo vlastných organizáciách. Každý účastník si tak odnáša plán, ktorý môže pretaviť do svojho pracovného prostredia a podmienok vo svojej krajine.
Tretí deň: každodenné riziká v rôznych podobách
Posledný deň sme sa rozdelili do dvoch skupín a každá navštívila inú lesnú materskú školu alebo lesný klub.
Jedna skupina zavítala do Lesní mateřské školy Jaata, ktorá funguje v pražských Dolných Chabroch. Ide o oficiálne registrovanú lesnú materskú školu, ktorá väčšinu svojho času trávi vonku. Jaata nás zaujala veľkorysým priestorom s dvomi jurtami, saunou, vlastnou kovovou pecou na pečenie kváskového chleba a domácimi zvieratami. Dve kamerunské ovce sú dokonca súčasťou každodenných výprav do lesa s deťmi.
Práve zvieratá, sauna či rozpálená kovová pec predstavujú situácie, pri ktorých sa veľmi prirodzene otvára otázka: Ako umožniť deťom skúsenosť a zároveň zostať zodpovední voči ich bezpečnosti? Mali sme možnosť pýtať sa priamo na konkrétne rizikové body, ktoré v škôlke identifikujú, akým spôsobom ich ošetrujú a aké pravidlá si v jednotlivých situáciách nastavujú.
Druhá skupina navštívila Lesní mateřskou školu Vhaaji v pražských Ďábliciach. Vhaaji vznikla ako sesterská škôlka Maata a Jaata a je registrovanou lesnou materskou školou. Väčšinu dní trávia deti na výpravách a pravidelne využívajú aj prírodné prostredie Ďáblického hája. Vo Vhaaji sme zažili inklúziu v kolektíve zasadenom do malebného prostredia a mohli sme sledovať, ako je prístup k rizikovej hre prispôsobovaný konkrétnym deťom a skupine.
A práve prispôsobovanie bolo jednou z tém, ktorá sa počas celého tréningu opakovane vracala. Pravidlá totiž nie sú nemenným zoznamom zákazov, ktorý raz vytvoríme a potom už len vyžadujeme jeho dodržiavanie. Skupina sa mení. Deti rastú, prichádzajú nové osobnosti, mení sa ich zručnosť, skúsenosti aj vzájomné vzťahy. Mení sa počasie, terén aj samotné situácie.
Preto sa menia aj pravidlá. To, čo je primerané jednej skupine, nemusí byť vhodné pre inú. To, čo bolo pred niekoľkými mesiacmi príliš náročné, môže byť dnes pre deti zvládnuteľnou výzvou. A naopak, situácia, ktorá sa nám zdala bezpečná, môže v konkrétnom momente vyžadovať väčšiu pozornosť. Nastavovanie hraníc je preto živý a neustále sa vyvíjajúci proces.
Čo si z Prahy odnášame?
Počas troch dní sme videli mnoho konkrétnych situácií, v ktorých sa riziko stáva prirodzenou súčasťou učenia. V každej škôlke sme mali možnosť pýtať sa na konkrétne rizikové body a na to, ako ich daný tím uchopuje, aké pravidlá používa a ako vyhodnocuje, či je daná miera rizika pre deti ešte prijateľná.
Možno najdôležitejším zistením však bolo, že neexistuje jeden univerzálny návod. Zodpovedná pedagogika rizika je predovšetkým o pozornosti, skúsenosti a schopnosti reagovať na konkrétnu situáciu. O schopnosti rozlíšiť medzi rizikom, ktoré môže priniesť hodnotnú skúsenosť a nebezpečenstvom, ktoré je potrebné odstrániť. O dôvere v deti, ale zároveň aj o pripravenosti dospelého zasiahnuť vtedy, keď je to potrebné.
A predovšetkým o otázke, ktorú si môžeme klásť znova a znova:
Čo môže dieťa touto skúsenosťou získať – a čo môžeme urobiť preto, aby z nej získalo čo najviac a zároveň zostalo v prijateľnej miere bezpečia?
V rámci popoludňajšieho rozlúčkového kruhu sme si napokon zrekapitulovali a pozdieľali svoje dojmy, zážitky a „aha momenty“, ktoré si z Česka odnášame do našej vlastnej praxe.
Možno práve schopnosť pozerať sa na riziko nielen ako na hrozbu, ale aj ako na priestor pre učenie, rast a získavanie životných skúseností, bude jedným z najdôležitejších odkazov tohto tréningu.
Majka z LK Gaštanko, Kika a Monika z LK Bystruška (BA)
